Další aktivity / Evropský fejeton / Evropský fejeton 2003 /

Milan Lasica: Kráčali sme

Kráčali sme s priateľom po dunajskom nábreží a kritizovali sme počasie. Končí sa február a počasie bolo aprílové. Zasvietilo slnko a vzápätí sa rozpršalo. „Koncom februára nemá byť aprílové počasie,“ povedal priateľ. Súhlasil som s ním a potom sme sa pokúšali zistiť, kto je na vine. Podarilo sa nám to pomerne rýchlo, ale o tom potom. Sme skrátka analytici a naším koníčkom je vidieť veci v širších súvislostiach. Aj teraz. Dostali sme sa do takého analytického švungu, že sme si ani nevšimli tackajúcu sa postavu, ktorá sa k nám blížila. Postava na podopieranie. Doslova. Mala baranicu (tá postava), dlhý zimník a zastretý pohľad. Pozrela sa na nás a riekla: „Pánové (zbystrili sme pozornosť), mám k vám prosbičku (upokojili sme sa), nie že by som potreboval na pivo (opäť zbystrenie pozornosti), ale som nezamestnaný a už dva dni som nemal nič v ústach…“ Zahanbili sme sa, lebo my sme pred chvíľou jedli (hovädzia polievka, teľacie s ryžou a kompót navyše), a celí červení od návalu sociálneho cítenia (sociálne cítenie akosi ladí s touto farbou) dali sme dotyčnej postave štyridsať korún (každý dvadsať) a automaticky sme zrýchlili krok pod tlakom výčitiek svedomia. Ani sme v tej chvíli nerozmýšľali, či z našej strany išlo o milodar, alebo sponzorstvo. Až po takých sto metroch začali sme, ako je to naším zvykom, udalosť analyzovať. „Bol nadratý,“ začal opatrne priateľ. „Možno je frustrovaný zo straty zamestnania,“ podotkol som, lebo som sa trochu hanbil, že ja robotu mám. „Bol nadratý ako doga,“ opakoval priateľ a jeho cynizmus ma zabolel. „To nie je cynizmus, to je fakt,“ povedal a pokračoval. „Za starého režimu by si rovno pýtal na pivo, lebo nezamestnanosť bola zakázaná, dnes je povolená, tak si pýta na pivo okľukou cez jedlo, pretože útočí na naše sociálne cítenie.“ V tomto mal priateľ pravdu. Stačí sa na nás pozrieť a hneď musí byť každému jasné, že mať sociálne cítenie je našou psou povinnosťou. „Prečo nás oslovil Pánové?“ „Asi je to jeho štýl,“ povedal priateľ bezradne.
Kráčali sme popri rieke apatickej k zmenám spoločenských poriadkov, analyzovali sme túto udalosť, pokúsili sme sa ju zasadiť do širších súvislostí, a keď sme sa vracali späť, presvedčení, že je najvyšší čas napísať úvahu na tému Nové dimenzie sociálnej problematiky v postkomunistických krajinách, priateľ do mňa drgol a pošepol mi: „Blíži sa pointa!“ A naozaj. Pred nami stála známa postava v baranici a dlhom zimníku a ja som vedel, čo bude nasledovať. „Pánové, nie že by som potreboval…“ Obaja sme poslušne vytiahli peňaženky a disciplinovane sme investovali. Sociálne cítenie pramení v pocite viny. Cítime zodpovednosť za niečo, čo sme nespôsobili. Človek je taký.

 

 

Vytištěno z http://www.ipetrov.cz