Další aktivity / Evropský fejeton / Evropský fejeton 2004 /

Martin Kasarda: Komunizmus ako chrípka

Keď sa niečomu nevyhnete, žite s tým. To by sme mohli mať vytesané ako národné motto nad otvorom, ktorým sme sa vykotúľali na Zem. Keď prišiel mráz z Kremľa, neboli sme ani prekvapení. Na územie medzi Tatrami a Dunajom vždy niečo prišlo, a my sme to tak nejako prijali, prežili.
Sovietsky komunizmus sa prejavil rovnako ako chrípka. Prvé príznaky sme síce niekoľko dní vopred cítili, videli sme, že väčší brat s nimi má problémy, ale na Slovensku sme ich nebrali až tak vážne. Keď horúčka vypukla, tak sme ju mali, čo iné s ňou? A keď sa zdalo, že príznaky odznievajú, nastal čas postaviť sa na nohy. Bolo to však trocha predčasne, chrípku komunizmu sme museli ešte trocha doležať. A potom odrazu prešla, sama od seba. Zobudili sme sa, povedali si – zrušme komunizmus, tak sa komunisti pobrali zahodiť stranícke knižky. Stal sa pre nás minulosťou. Vetou. Jednoducho, mali sme chrípku, ale už sme z nej von.
Inú chrípku než naši českí bratia. Neblúznili sme z nej tak ako oni, pretože nás komunizmus vlastne neinfikoval zvnútra, ale len tak naoko. Nežili sme tou chrípkou tak vehementne, napriek chrípke sme sa cítili viac Slováci než komunisti, kým mnohí bratia boli skôr komunistami než Čechmi. Ani sme tak urputne nehľadali mastičky a bylinky, ktoré by tú chrípku odpravili. Čo sa zmení? Sedem dní s lekárom, týždeň bez lekára.
Asi to máme zakódované v národnom motte. Takto sme prežili tisícročné osýpky maďarského útlaku, ktorý nebol žiadnym útlakom, ale prirodzeným jestvovaním feudálneho štátu. Krátke školenie z demokracie nás priviedlo do košiara fašizmu. Nič sa nemení, kdesi sa čosi rozhodne, my sa tomu nevyhneme, tak s tým žijeme. Kolaborujeme? To nie je pekné slovo. Veď moc má niekto v rukách, niekto má chuť rozhodovať, tak nech rozhoduje, nech panuje. A my ho trocha poslúchajme, trocha si myslime svoje, ale čo už, každá pliaga sa raz pominie.
Čo bolo na chrípke zvanej komunizmus zlé? Nakoniec, nebola taká hrozná. Iste, museli sme ležať v posteli a nedalo sa príliš chodiť von. Ale dostali sme aj teplý čaj, aj chleba s maslom. Ba preniesli sme sa z chalúpky do nových ubytovní s ústredným kúrením. A to nám ani fašisti, ani Masaryk, ani uhorskí zemepáni nestavali. Tak čo vlastne bolo na tej chrípke zlé?
Máme zakódované, že moc treba poslúchať. Nepremýšlať nad tým, či je zlá, či nás okráda, čo je na nej amorálne. Vládcovia sú už takí, všetci vieme, že kradnú, sú úplatní, jednoducho panskí huncúti, s ktorými sa neradno ťahať za prsty. Tak nech vládnu, my to voľajako prežijeme. Vždy vládnu dočasne. A nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie, hovoria slovenskí optimisti. Prečo sa teda vyrovnávať s nejakou minulosťou? Veď to bola len chrípka, mal ju každý. Museli sme s chrípkou žiť, tak sme hľadali, ako to pôjde lahšie. A chrípka vedela, že tu jej nič nehrozí, že sa tu nemusí vyblázniť, že tu budeme s jej mocou rátať.
S pokojným vedomím prijmeme, že už chrípka komunizmu nie je. Keď nie je chrípka, je dačo ďalšie, a nech sa tá skaza volá akokoľvek, je tu len dočasne. A keby bolo treba, takiste niekto od susedov bude vedieť, ako príznaky prebiehajúcej choroby zmierniť, či fľašou, obáločkou alebo platením členských príspevkov do kešene ktorejkoľvek chorobne vládnucej strany. Keď sa niečomu nevyhneme, tak sa s tým predsa len naučíme žiť.

 

 


Vytištěno z http://www.ipetrov.cz