Další aktivity / Evropský fejeton / Evropský fejeton 2004 /
Milan Šútovec: O Laponcoch, bryndzi a čuvačoch v prášku
Našiel som staré noviny.
Štrnásteho marca 1998, akurát v deň, keď všetci slovenskí rodoľubovia oslavovali svoj najväčší sviatok, uverejnil ten cajtung nenápadnú, ale výrečnú správu TASR. Stálo tam, že dvaja stredoslováci sa so svojimi psími záprahmi odobrali medzi Laponcov vo Fínsku a v Nórsku. Nie navždy, iba na takú akciu, počas ktorej mali premašírovať okolo 500 kilometrov „od polárneho Rovaniemi cez jazero Inari, které je pro Laponcov posvätným miestom, až k 70. rovnobežke v Nórsku“.
Nuž, ubehol už od onej udalosti pomaly poltucet rokov, takže chvíľu som si ani nebol istý, či má zmysel aj po takom dlhom čase vzdávať hold tým naším „mašérom“. Na druhej strane, ich príbeh nepochybne čerpal z istých tunajších originálnych kultúrnych a iných daností, ktoré, tak sa mi vidí, dodnes vzdorujú globalizačnej pliage; a tak som si povedal, že ten dávny epos netreba nechať len tak hlivieť v šuplíku.
Aj po rokoch však musím predoslať, že takzvané „mašérstvo“ ma nefascinuje ana také čosi ako tídvaja, by som ja sa nebol dal ani zamladi. Nemám rád také silné zimy, aké bývajú při posvätnom jazere Laponcov, nemám rád dlhé severské noci, nevyznám sa v psoch a nemám ani „mašérsku“ kondíciu. Ale aj nechuť k severu, aj všetky iné prekážky by sa dali prekonať, veď športového ducha v zásade ešte stále mám a rodený stredoslovák som tiež. Problém je len v tom, že do pravej kvalifikácie na skutočného stredoslováka dušou i žalúdkom mi chýba nefalšovaná láska k bryndzovým haluškám. Preto nemôžem robiť ani slovenského misionára vo fínskej tundre, i keby som všetko ostatné prekonal.
Ono totiž tí naši „mašéri“ sa neodobrali k Laponcom len tak, na zájazd, oni sa ta za polárny kruh vybrali v rámci jednej „z akcií na podporu majstrovstiev sveta vo varení a jedení bryndzových halušiek, ktoré sa pravidelne konajú v Tureckej neďaleko Banskej Bystrice“. A aby sme nemuseli zbytočně vyhutovať, v čom mala spočívať „mašérska“ podpora halušiek, TASR sa ochotne rozpísala o strategických detailoch: Naši stredoslováci išli k Laponcom ako Cortésove vojská k Indiánom: niesli im dary civilizácie a išli im otvárať oči. Mali tam vyvárať bryndzové halušky pre Laponcov i pre „mašérov“ z iných krajín priamo na snehu. Tomu vravím civilizačné dielo, hoci ako luterán musím jedným dychom dodať, že chcem veriť, že Laponci a inojazyčný mašéri nezostali na konci tejto slovenskej misie preriedení tak radiálne ako tí indiánski neborácii v Strednej i Južnej Amerike po civilizačnom ataku conquistadorov. Ďalšou okolnosťou misie našich stredoslovákov mal byť totiž fakt, ktorý tlačová agentúra tiež prezradila: „Robiť ich nebudú zo zemiakov a múky, ale zobrali si dostatočnú zásobu slovenských halušiek v prášku, vyrobených firmou Nestlé Food.“ Bryndza nebola dehydrovaná, ale pravá, salašnícka, našsky lepkavá, od firmy s dobrým slovenským menom. Od ďalšej firmy si „mašéri“ vzali so sebou bryndzovú nátierku, teda zrejme čosi nesalašnícke, a oboje tam mali testovať „v severských podmienkach“.
Ale čo so slaninou? pýtam sa aj dodatočne. Že by predsa len z psa?
O psoch v tej správe nebolo totiž nijakej špeciálnej zmienky, hovorilo sa iba všeobecne o akýchsi psích záprahoch. Ale akí psi, čo za psy? – Hádam nie huskyovia alebo malamuti? Dodnes nevychádzam z údivu: To sa niekto vyberie k severnému pólu s bryndzou od Makovických, ale čuvačov nechá doma? Slovenských čuvačov, jediných pravých Slovákov medzi psami? – Keby to tak bolo, bolo by to hanebné, a od Slovenskej národnej strany by som očakával, že si na túto polovičatosť veľmi pozorne posvieti: bryndzu hej, čuvača nie?
Je to čudné a akosi hodnotovo popletené: veď keď možno do Laponska v ruksakoch importovať pravé slovenské Nestlé-halušky v prášku, prečo by sa tak isto nemohli aspoň na ukážku importovať praví slovenskí čuvači v prášku? Nebolo by sa im treba starať o stravu, a to je v tých nehostinných podmienkach veľmi dôležité. Pretože kto vie, či husky alebo malamuty sú vôbec ochotné konzumovať bryndzové halušky len tak bez slaniny? – Pokiaľ totiž ide o inú potravu, už vôbec nehovoriac o potrave pre psy, agentúra horko-ťažko precedila pomedzi zuby iba názov balkánskeho (!) syra Kaškaval. Ja by som sa za takých okolností obával toho najhoršieho. A to by mohlo byť, že už nikdy neuvidím Slovensko, pretože si tie cudzokrajné psie rasy urobia prílohu k haluškám zo mňa. Ale ani Slovenská národná strana, ani HZDS, ani NEZES, ani Korene, ani Matica slovenská, ba ani SDĽ vo veci čuvačov ani nemukli – nech sa potom nedivia, že sa k moci dostal Dzurinda.
Okrem tejto nedôslednosti to ináč bolo všetko vymyslené a premyslené priamo hlavou a dodnes sa dá z príbehu kadečo priučiť.
Na prvom mieste je komerčná stránka akcie. Propagovať veci a podujatia treba zásadne v miestach s najnižšou koncentráciou populácie, lebo práve tam sa dá očakávať najvyšší relatívny prírastok záujmu a najvyšší relatívny prírastok obchodného obratu. Bryndzu a halušky treba propagovať u Laponcov, lebo práve tam sa dá očakávať najmenšia možná konkurencia. Propagovať jedenie treba zásadne medzi asketickými športovcami typu „mašérov“, lebo tam, a nie medzi zápasníkmi sumo, sa dá očakávať najvyšší prírastok záujmu o jedenie.
Netreba podceniť ani výrazný výskumno-vývojársky aspekt celej záležitosti. Kadekdo spomedzi nás tuší, že z čerstvého ovčieho syra sa nerobí len bryndza, ale že v takom Francúzsku či v Španielsku či v iných prešpekulovaných končinách z neho celkom nezmyselne vyrábajú aj tvrdé a drahé syry. To nemôže byť naša cesta. Naproti tomu testovanie bryndze v „severských podmienkach“ znamenalo prinajmenšom vykročenie tým správnym smerom: Veď ak sa bryndza v tých krutých mrazoch osvedčila, potom by už nič nemalo stáť v ceste vývoja technologických postupov pre výrobu slovenskej bryndzovej zmrzliny. Nepochybne sa už za toho poltucta rokov mohla dodávať aj v prášku a v malobalení pre rodinné spracovanie. Už pár rokov sme mohli disponovať sofistikovaným slovenským výrobkom, ktorý by si bez zahanbenia mohla zobrať so sebou napríklad výprava slovenských účastníkov ťavích pretekov, ktoré by sa pri troške dobrej vôle mohli už v dohľadnom čase konať pod záštitou Turkmenbašiho v Turkmenistane.
Dúfajme, že to šesťročné oneskorenie napravíme ešte před vstupom do Európskej únie, lebo potom by nám to už v Bruseli nemuseli schváliť.
Vytištěno z http://www.ipetrov.cz