Příspěvek do rubriky Co právě dělá a jak se má – deníkové záznamy z března 2005, psané exkluzivně pro www.ipetrov.cz
9. 8. 2005 štvrtok“Som nasratá,” povedala, “pretože ten kokot neustále hovorí, aby sme sa concentrate on making money, ale pritom mi nezaplatil robotu za dva mesiace.”
Bolo sedem hodín večer a sedeli sme v Prašnej bašte. Ja som si dal červené víno a ona borovičku s tonicom.
“Okrem toho,” pokračovala, “chce nás platiť za čas a nie za množstvo. Takže ja mu napíšem tri príspevky a on mi povie, že sa to dá napísať za hodinu a zaplatí mi hodinu. Už keď ho vidím, tak sa trasiem od nasratosti. Suzanne, I like your attitude, hovorí, kokot.”
Navrhol som jej, aby sme sa najedli. Chvíľu študovala jedálny lístok a potom si objednala nejaké cestoviny. Ja som si dal arménsky šalát, špecialitu tohto podniku, zloženú zo strúhanej mrkvy, cesnaku, jogurtu a korenín. Zajedá sa to s obyčajným chlebom a je to naozaj dobré, osviežujúce, ak je to teda čerstvé a studené. Najedli sme sa, zapálila si a zdalo sa, že sa upokojila.
“Čo tvoja druhá práca?” Spýtal som sa, aby sa už nevracala ku kokotovi z redakcie. “Tam som ešte nič neurobila. Sedím pri počítači a hľadám kontakty na sponzorov. Ale počula som, že S. vie byť pekne nepríjemná a väčšina ľudí od nej odchádza po pár týždňoch.”
Naliala si zvyšok borovičky do tonicu a rozrečnila sa. Čašník poodnášal taniere, objednal som si ďalšie víno a snažil sa vychutnať mier a pokoj, ktorý prichádza, keď človek má saturované základné potreby, je najedený, má čo piť a fajčiť, nie je mu zima, nečaká ho žiadna práca a oproti nemu sedí niekto, koho dobre pozná a je mu s ním príjemne.
“Keď ma to všetko naštve, pôjdem opäť učiť a hotovo. Ale pri učení sa nikam ďalej neposuniem a to je otrava. Raz som učila dvoch starších pánov angličtinu a oni sa o mňa vzorne starali: keď mali hodinu, prišli pre mňa autom, po nej ma odviezli domov, ale tá angličtina z nich liezla pomalšie ako z chlpatej deky. Raz mi povedali, reku, slečna Zuzana, dnes ste pri nás len dva razy zazívali! Brali to ako vyznamenanie, že už vo svojej angličtine pokročili.”
Dokázala rozprávať o všetkom, čo sa jej prehnalo hlavou. Svietili jej oči a rozhadzovala rukami, mne stačilo len prikyvovať alebo položiť vhodnú otázku a ona šla ďalej, jeden príbeh za druhým, vždy našla pointu alebo správnu výhybku, ktorou sa dostala k inému príbehu. Rád som sa na ňu pozeral, na zmeny v jej tvári, na svietiace biele zuby keď sa smiala, na prsty, keď si nedočkavo pripaľovala cigaretu. Zo stien na nás pozerali staré fotografie plné dávno mŕtvych ľudí, fľaše za barovým pultom boli usporiadané v pedantnom poriadku: Grant’s, Johnie Walker Red Label, Ballantines, Tulamore Dew, Jameson, Bushmills, Jack Daniels, Four Roses Single barel. Ľudia v Prašnej bašte ani nepribúdali, ani neubúdali. Prišiel čašník a opäť som si objednal víno. Zuzana dokončila jednu tému a okamžite začala druhú.
“Keď sme mali promócie, tak sa nám tam pošťala jedna spolužiačka. Od smiechu. Stáli sme nastúpení, všetci v slávnostných oblekoch, aula plná rodičov a príbuzných a keď začala ceremónia, chodili sme si pre diplomy. A vtedy niekto medzi nami povedal vtip, ona to nevydržala a pošťala sa.”
“Priamo pred ľuďmi?”
“Nie priamo pred ľuďmi, pretože stála medzi nami. Ten spolužiak povedal vtip, bola to len taká poznámka, my sme si zahryzli do jazykov, aby sme nevyprskli a ona mi odrazu hovorí: Zuzi, ja som sa pošťala. Myslela som, že to je ďalší vtip, ale bola to pravda.”
“Pošťaná si šla pre diplom?”
“A čo mala robiť? Odísť?”
“Bolo to vidieť?”
“Stieklo jej to po stehnách do topánok, takže ani nie. Vyvolali jej meno a ona si s plačom šla pre diplom. Všetci si mysleli, že plače od dojatia a ona plakala od zlosti, že sa pošťala. Do nových topánok.”
Natiahla sa za cigaretou a zapálila si. Využil som prestávku, aby som prevzal iniciatívu v konverzácii.
“Vieš prečo majú ľudia menšie semenníky ako šimpanzy a väčšie ako gorily?”
“Čo či majú?” Spýtala sa prekvapene.
“Šimpanz má väčšie semenníky ako človek a pritom je od neho omnoho menší. A človek má väčšie semenníky ako gorila, ktorá je od neho omnoho väčšia.”
“No a čo?” Povedala a napila sa tonicu. “Kôň je väčší ako človek alebo gorila a má aj omnoho väčšie semenníky.”
Nedal som sa odradiť. Držal som volant konverzácie pevne v rukách. Zapálila si a pozerala na mňa.
“Vysvetlenie je v sexuálnom živote. Šimpanzy žijú v tlupe a súťažia s inými samcami o voľné samice. Neuzatvárajú vzťahy, ale pestujú promiskuitu. Preto musia mať veľmi vyvinuté semenníky, aby mohli pri takomto sexuálnom živote produkovať dosť spermií.”
“To je úžasné,” povedala ľadovo.
“Na druhej strane, gorilí samec má hárem samíc a tie súložia len s ním. Takže nie je vystavený konkurencii iných samcov a nemusí produkovať toľko spermií. Rozumieš tomu?”
“Preto má malé gule?” spýtala sa.
“On ich nemá takmer žiadne. Zakrpateli mu.”
Skúmavo si ma prezerala.
“Dáš si niečo na pitie?” Spýtal som sa. “Tonic,” povedala. Počkal som, kým jej ho prinesú a potom som sa napil vína.
“Určite by si chcela vedieť, ako je to s ľuďmi. S ich semenníkmi,” povedal som.
“Ako.” Ani sa nenamáhala položiť tam otáznik.
“Ľudia žijú v stabilných pároch, jeden samec a jedna samica, dokonca si to nechávajú potvrdiť aj na úradoch. Teoreticky by tak mali mať ešte menšie semenníky ako gorily. Ale nemajú, že.”
“Pretože neustále trtkajú,” povedala. “Na tom predsa nie je nič záhadné.”
“Ale menej ako šimpanzy,” povedal som. “Vieš si predstaviť, aký sexuálny život by sme viedli, keby sme mali semeníky ako šimpanzy?”
“To teda viem,” povedala. “Šesť razy by ma niekto pretiahol v redakcii, dva razy v električke, raz u kaderníčky, päťkrát v kine a takmer vždy vo výťahu, to by tam stáli celé rady chlapov so šimpanzími guľami a čakali by, aby mohli niekoho pretiahnúť vo výťahu.”
Na to som jej nemohol povedať nič. Zrejme by to tak vyzeralo. Okrem toho, šimpanzie gule by boli nepohodlné a muselo by sa im prispôsobiť šatstvo.
“Mám pre teba ešte jednu zaujímavosť,” povedal som.
“Dúfam, že to nebude nič o bradaviciach alebo mŕtvolách.”
“Vieš, kto má z tejto skupiny, šimpanz, človek a gorila, najväčší penis?”
Spýtavo na mňa pozerala.
“Človek.”
“No to som si vydýchla,” povedala, “už som sa bála, že to bude šimpanz. Vieš, čo mi dnes povedal ten kokot? Suzanne, time is money. Hovoril samozrejme o svojich peniazoch. Ja budem písať tri hodiny a on mi zaplatí jednu.”
Prašná bašta sa vyprázdňovala. Zaplatil som, obliekli sme sa a vyšli von. Všade bolo plno snehu, mrzlo a bol začiatok marca.
“Odprevadím ťa domov, čo ty na to?”
“Už som si myslela, že to nenavrhneš,” povedala, zavesila sa do mňa a vykročili sme cez Františkánske námestie k nej.
12. 3. 2005 sobota 20:00
Tú cestu už poznám naspamäť a jedinou útechou je, že trvá krátko. Z Petržalky cez poloprázdne mesto, Patrónku, kúsok diaľnice a potom do Devínskej Novej Vsi. Stíham to za pätnásť minút, je sobota, je súmrak, brzdové svetlá áut predomnou sa rozsvecujú a zhasínajú, potom sa cesta otvorí, vnikne do polí a v zapadajúcom slnku sa objaví moja rodná obec, prímestská časť, rodisko niekoľkých najvýznamnejších slovenských spisovateľov, Devínska Nová Ves.
Otec býva na konci obce, v štvrti, ktorá sa volá Kolónia a kedysi to naozaj bola kolónia domov, postavených pre robotníkov Tehelne. Dnes už tehelňa neexistuje, robotníci tiež už väčšinou pomreli a zostali len rodinné domy. Zaparkoval som pred jedným z nich, otvoril bránku, vošiel do dvora a potom do domu.
Otec sedel v obývačke a pozeral televíziu. Čo dávajú? Spýtal som sa. Otec len hodil rukou. Sadli sme si v kuchyni. Robil som guláš, nedáš si? Spýtal sa otec. Zodvihol som pokrievku na hrnci a skontroloval guláš. Vyzeral dobre, bol silný a hustý, ale nemal som chuť. Víno si dáš? Spýtal sa otec. Povedal som, že áno. Vzal prázdnu fľašu a odišiel do pivnice natiahnúť z demižóna víno.
Z kopy novín a časopisov som vzal niekoľko posledných čísel a narýchlo ich prelistoval. Väčšinou si kupujem noviny, ktoré sú označované ako mienkotvorné a seriózne. Otec si kupuje Nový Čas, bulvár pre dedinčanov, v ktorom každý titulok začína výkrikom: “Neuveriteľné!” alebo “Je to možné?” Pri každej návšteve u otca si Nový Čas prečítam, aby som bol informovaný, kam svet smeruje. Podľa nich všetko speje k rýchlemu koncu: príde k prudkému otepleniu, voda morí stúpne o tridsať metrov, potom príde doba ľadová, všetko zamrzne, vzrastie detská zločinnosť, pribudne však aj veľa pedofilov, všetko zdražie, nejaká celebrita sa v opitosti zadusí vlastnými zvratkami a vláda si odhlasuje zvýšenie platov.
Otec prinesie víno a naleje do pohárov. Pripijeme si, len tak, na zdravie. Zabil som jednu sliepku, oznámi otec, začala žrať vlastné vajíčka. Možno jej niečo chýbalo, poviem ja. Majú všetko, čo len potrebujú, rozčúli sa otec, dostávajú zrno, vodu aj vitamíny. Bude z nej polievka a hotovo. Pokývam hlavou – dobre jej tak. Toľko o sliepke, o mŕtvych len dobre.
Potrebujem postrihať hrozno a popíliť stromy, povie otec, a môžem niečo? Stále je sneh a mrzne. Na to mu nemôžem povedať nič, nie som záhradkár, ani riaditeľ počasia. Hlásili, vraj má prísť oteplenie, utešujem ho, za pár dni sa budeš brodiť v gumákoch po záhrade, strihať stromy, striekať chrobáky a budeš nadávať na robotu. Pokýva hlavou, aby už tak bolo. Takže aj túto tému sme prebrali.
Listujem dedinským bulvárom a narazím na tému Slovensko hľadá Superstar. Pozeráš superstar? spýtam sa otca. Pokrúti hlavou. A Mojsejovcov? Otec hodí rukou: Fuj. Mojsejovci sú najnovšie žrádlo pre dedinský bulvár - zbohatlíci z Košíc, mentálny suterén, vyrazili so svojím reality show za mediálnou slávou. Takže aj túto tému sme prebrali.
Zdravie ako? Spýtam sa. Niečo mám s nohou, povie otec, predvčerom som šiel na cintorín a z ničoho nič som nemohol našľapovať na pravú nohu. Naspäť som musel ísť autobusom. Zle si stúpol? Spýtam sa. Veď hovorím – z ničoho nič! Ledva som kráčal. Mlčíme a premýšľame nad zdravím. Dáš si ešte víno? Spýta sa otec. Pokrútim hlavou, som autom. Otec si doleje a napije sa.
Sedel som uňho ešte asi hodinu. Prebrali sme rodinu, bratov, deti, manželky, nevesty a vnukov, potom moju prácu. Tá kniha ti kedy vyjde? Spýta sa otec. Čakám na ilustrácie, poviem, Danglár sa na mňa vykašlal, všetko stojí kvôli nemu. Aha, otec sa zamyslí. Nejde mu do hlavy, ako môže niekto šesť obrázkov kresliť šesť mesiacov.
Vonku už bola tma. Pes sa potešil, keď som vyšiel von. Otec sa obliekol a šiel ma odprevadiť k bránke. Ulica bola prázdna. Zapálil som si, prvú cigaretu tento deň, vdychoval som dym a pozeral na psa, ako obštiava stĺp. Pozdravuj doma, povedal otec.
Naspäť som šiel popri Morave, cez Devín, potom dlhou opustenou cestou pri Dunaji až do Karlovej Vsi a odtiaľ cez mesto do Petržalky. Takže túto tému sme prebrali.
